Čo je supervízia? V čom sa líši od terapie terapeuta? Čo majú spoločné?

Tento stručný príspevok som sľúbil kolegyniam a kolegom ešte v novembri minulého roku. Tohoročný termín stretnutia supervízorov ma však zaskočil skôr než sme boli pôvodne dohodnutí a tak som sa ho nemohol zúčastniť. Svoj dlh teda splácam aspoň takýmto spôsobom.

Niektorí autori tvrdia, že supervízia je terapia terapeuta, iní s týmto názorom nesúhlasia. Ja mám sklon tvrdiť tiež, že supervízia nie je terapia terapeutom. Lenže potom vyvstáva otázka, čo to je a v čom sa od terapie terapeuta líši. Pretože oboje sa týka terapeuta a oboje sa /spravidla/ deje u iného, skúsenejšieho terapeuta. Nazvime ho supervízor.

Ako prvé a najvýraznejšie sa mi zdá odlíšenie pomocou témy, obsahu interakcie medzi dvomi terapeutmi /menej skúseným a skúsenejším alebo aspoň takým, ktorý chce o niečom rozprávať a tým druhým, ktorý má počúvať a poskytovať ešte niečo ďalšie: radiť, viesť, odkrývať, pomáhať, čiže supervidovať/. V terapii je reč predovšetkým a najmä o terapeutovi jako o “súkromnej” osobe, o jeho ťažkostiach v osobnom, rodinnom, partnerskom atp. živote. A v supervízii je reč predovšetkým o jeho profesionálnom živote, najmä o jeho práci s klientmi všeobecne a/alebo práci s jedným konkrétnym klientom.

Na začiatok by som mal ešte uviesť, že sa domnievam, že práca supervízora so superevidovaným terapeutom sa v zásade nelíši od jeho prístupu v terapii. Z tohoto hľadiska to teda vlastne terapia terapeuta je. Chcem tým povedať, že i keď je partnerom supervízora jeho kolega a reč je o nejakom klientovi, supervízor nerobí nič, než na čo je zvyknutý v rozhovoroch s klientmi. Jeho postupy, stratégie, metódy alebo jako by sa to dalo ešte nazvať, sa v zásade nelíšia a ani nemôžu líšiť, pretože supervízor je taký, aký je. Azda nemá v úmysle ísť tak “hlboko” alebo tak “ďaleko” jako by išiel v terapii, ale to je opäť to samé, pretože v terapii tiež nejde ďalej než chce alebo môže klient.

A ak toto platí, tak sa supervízia a terapia prelínajú a môžu plynule prechádzať jedna v druhú, už len tým, že superevidovaný zájde do osobnej problematiky. Nie je to však cieľom a úlohou supervízie. Táto má podľa môjho názoru za cieľ zamerať svoje ohnisko na prácu superevidovaného s klientom, ako sa odohráva /la/ na sedení /sedeniach/ a všímať si všemožné aspekty, ktoré obsahuje. Je ovšem pravda, že tieto aspekty mávajú často korene v minulosti a supervízia ich často odhalí. Obvykle však tuná postojí a nerozoberá ich ďalej. Superevidovaný i supervízor sa uspokoja s “aha” zážitkom superevidovaného a prípadné sledovanie ďalších súvislostí “koreňa” ponechávajú buď na spracovanie terapeutovi alebo v závažnejších prípadoch sa presúvajú do úrovne individuálnej terapie terapeuta, čo sa odrazí i na formálnych aspektoch takejto práce, v tom, že ju vykonáva iný skúsený terapeut a že sa táto aktivita nazýva už terapiou.

Podľa môjho názoru toto všetko závisí od superevidovaného /i keď supervízor mu môže niečo doporučiť/ a viem si predstaviť i plynulý prechod do terapie, ktorý sa potom takto nazve až dodatočne. A na druhú stranu si viem predstaviť i supervíziu bez odhaľovania minulých, tzv. protiprenosových koreňov v práci terapeuta. Supervíziu, v ktorej si supervidovaný chce iba usporiadať svoje dojmy a poznatky z terapie klienta a využije na to hodinu supervízie, pretože v rozhovore s niekým, kto ho sústredene počúva, chápe a komu dôveruje, sa mu rozličné neistoty a nejasnosti /tak časté v našej práci/ ľahšie usporiadavajú a ozrejmujú. A to je podľa mňa dostatočný cieľ alebo účel supervízie: aby terapeut mohol lepšie napredovať vo svojej práci s klientom, aby mu lepšie rozumel a bol mu užitočnejší. Súčasne: aby klient mohol lepšie napredovať vo svojej práci na sebe /za spoluúčasti a pomoci terapeuta/, aby si lepšie rozumel a aby mu to bolo k úžitku.

Stručne: Supervízia je “terapia” práce terapeuta, nie jeho “osobnosti” – nakoľko tieto dve veci možno odlíšiť. Spoločné majú to, čo majú spoločné tieto dve oblasti, a toho môže byť hodne. Okrem toho majú spoločný, respektíve v zásade rovnaký prístup a postup. Supervízor “pracuje” tak ako obvykle, superevidovaný kolega rozpráva predovšetkým o svojej práci. Za povšimnutie v tejto súvislosti stojí, že supervízia sa spravidla končí vtedy, keď si supervidovaný uvedomí nejakú súvislosť so svojím osobným životom. Čiže supervízia končí tam, kde začína terapia.

PhDr. Ivan Valkovič
www.coachingplus.org

Článok bol prevzatý so súhlasom autora z bulletinu EMPATIA č.1/2000